Z rodného Krymu do Turecka a cez Nemecko do HENDI CENTRA
Presne takáto kľukatá bola cesta ukrajinského chlapca do nášho centra.
Na pobyte v HENDI CENTRE bol už druhýkrát aj malý Ernest, ktorého rodina odišla pred vojnou z Ukrajiny a momentálne žijú v Nemecku. Prečo sa rozhodli prísť z Nemecka rehabilitovať na Slovensko a práve do HENDI CENTRA? Prečítajte si, čo nám povedala Ernestova mama Lilia.
Môj syn Ernest má tri roky a štyri mesiace. Má DMO – spastickú diparézu, teda neposlúchajú ho nôžky. Najskôr sme rehabilitovali v rôznych centrách v Rusku, potom v Nemecku a teraz sme u Vás.
Z nemocnice sme odchádzali so zdravým dieťatkom, ale keď mal Ernest dva a pol mesiaca, robili mu všeobecné vyšetrenie, pri ktorom mu urobili aj snímku mozgu a zistil sa problém. Po MRT vyšetrení lekári už predpokladali riziko a v dvoch rokoch mu stanovili diagnózu DMO, diparéza dolných končatín. Je asi zbytočné hovoriť, že to bol pre mňa šok, myslela som, že sa zbláznim. Postupne sa s tým však zmierite a začnete robiť všetko pre to, aby ste dieťaťu pomohli.
Žiaľ, od roku 2014 je Krym územím okupovaným Ruskom. V Rusku si musia rodičia poradiť s takýmito deťmi sami. Dostanú síce nejakú finančnú kompenzáciu, ale to na liečenie, na rehabilitáciu nestačí.
Keď som sa dozvedela synovu diagnózu, okamžite som začala na internete hľadať možné riešenia. Našla som Vojtovu terapiu a odcestovali sme do Moskvy, pretože tam bol terapeut, ktorý študoval Vojtovu metódu v Nemecku. Do roka som s ním cvičila Vojtovou metódou. Každé tri mesiace sme lietadlom cestovali do Moskvy, kde nás učili, čo nové s ním môžem robiť. Po príchode domov som s ním 3-4-krát za deň cvičila. Okrem toho sme s ním chodili plávať. Keď mal rok, prešli sme na Bobath terapiu, pokračovali sme v plávaní a doplnili sme to masážou.
Začala sa však vojna, môj starší syn mal práve 18 rokov a končil školu. Žili sme v strachu o vlastné deti a nakoniec sme sa ako rodina rozhodli odcestovať do Turecka. Verili sme, že sa konflikt veľmi rýchlo skončí a my sa vrátime domov. Predali sme auto a všetko hodnotné, čo sa dalo predať a z týchto peňazí sme žili. Ale vojna sa nekončila, skončili sa iba naše finančné rezervy. Náš priateľ, ktorý žije v Nemecku nám navrhol, aby sme prišli za ním, že nám pomôže.
Sme veľmi vďační Nemecku, ktoré nás veľmi dobre prijalo, poskytlo aj poskytuje nám, aj nášmu dieťatku veľmi veľa. Absolvoval tu napríklad operáciu, ktorá je v Rusku veľmi drahá – rizotómiu, ktorá mu uvoľnila spasticitu chrbtice. V Nemecku je medicína veľmi dobrá, ale rehabilitácia a prístup k nej je iný a celkovo nepostačujúci. Zoznámili sme sa s dievčatkom, ktorého rodičia nám povedali, že po operácii idú na rehabilitáciu na Slovensko. Pýtala som sa, prečo tak ďaleko a vysvetlili mi, že je tu výborné centrum s názvom HENDI CENTRUM. Prečítali sme si informácie a veľmi sme chceli prísť, ale báli sme sa, či to zvládneme finančne, jazykovo a vôbec, že znova pôjdeme do inej krajiny. Pomohli nám nemecké charitatívne organizácie.
Keď sme sem prišli, bola som nadšená. Veľmi sa mi tu páči. Porovnávam to s Moskvou, keď sme prišli, síce urobili čo bolo treba, ale prístup tam bol ako ku klientovi. Tu je to niečo celkom iné, ťažko sa to vyjadruje slovami. Všetci sú veľmi milí, ľudskí a empatickí. Keď sme prišli prvýkrát, veľmi sa mi páčili terapeutky Sonička s Erikou. Pri druhom pobyte sme prešli k Ondrejovi a všetko je rovnako super. Masérka, terapeut Juraj, dievčatá na recepcii, Lenka z oddelenia starostlivosti o klientov – jednoducho všetci sú nielen výborní špecialisti, ale aj skvelí ľudia.
Mám túžbu, aby môj syn raz chodil, aby sa dokázal sám najesť, umyť rúčky, aby bol jednoducho samostatný. Teraz uvažujeme nad tým, že pôjde do školy. Verím, že s pomocou Vášho centra toto všetko dokážeme.
HENDI je výborné centrum a želám mu, aby prekvitalo a pomáhalo takým deťom ako môj syn.
