Rehabilitáciami doháňa to, čo nestihol v mamičkinom brušku

Adamkove úspechy v HENDI CENTRE

Každé jedenáste dieťa sa na Slovensku narodí predčasne, ročne je to približne 4- až 5-tisíc bábätiek. Malí bojovníci, u ktorých zvíťazí obrovská túžba žiť, však nemajú vyhraté ani po návrate z nemocnice. Do batôžka si na celý život balia následky skorého príchodu na tento svet. Päťročný Adamko z Košíc cvičí a navštevuje rehabilitačné centrá od svojich 8 mesiacov. V júni absolvoval rehabilitačný pobyt v HENDI CENTRE. Westov syndróm a spastická kvadruparéza mu dávajú zabrať. Pod dohľadom skúsených fyzioterapeutov si však svedomitým tréningom, krok za krokom, dokázal rozcvičiť pravú rúčku, ktorú doteraz nechcel používať.  Čoraz viac sa teší aj z chôdze po vlastných.

„Adamko sa narodil v 27. týždni. Bol maličký, pripútaný k prístrojom. Hneď ako nás pustili z nemocnice, začali sme cvičiť Vojtovu metódu. Ako osemmesačný absolvoval prvý rehabilitačný pobyt. Odvtedy chodíme do rôznych centier pravidelne. Striedame Košice a Piešťany plus cvičíme doma. Chodí k nám raz – dvakrát týždenne fyzioterapeutka a cvičím s ním aj ja“, približuje Adamkova mama Viktória. 

Keďže sme boli zvedaví, ako sa u nás cítili a čo sa počas dvojtýždňového pobytu Adamkovi podarilo, pokračovali sme v príjemnom rozhovore so sympatickou mamičkou ďalej. 

Adamko bol v skupine „Malé deti PLUS“, v ktorej detičky cvičia deväťdesiat minút. Boli ste s harmonogramom terapie spokojní?

„Áno, veľmi. Adamko mal v dennom rozpise zahrnutú aj masáž, kyslík a biolampu. Trikrát do týždňa logopédiu a cvičenie v klietke v závese poobede. Veľmi mi to vyhovovalo v tom, že sme to mali naraz, potom bola poobedná pauza. A klietku sme mali v čase, kedy bol už vyspinkaný a mohol opäť cvičiť naplno. Pri malých deťoch je veľmi komplikované, keď máte rozhádzaný harmonogram cvičenia. Strašne sa mi páčili doplnkové terapie canisterapia a muzikoterapia – tá asi najviac. Priznávam, ešte som Adamka nevidela pol hodinu pokojne sedieť bez toho, aby sa nehýbal a nebol aktívny. On neusedí ani sekundu. Počas terapie bol úplne pokojný a užíval si to na sto percent.“

Pricestovali ste k nám z východu – z Košíc. Prečo ste neváhali merať stovky kilometrov práve do Piešťan? 

„Na jednej strane sú pre nás Piešťany už taká srdcovka a navštevujeme ich každý rok. A chceli sme vyskúšať nové HENDI CENTRUM. Mať všetko pod jednou strechou je asi najlepšie, čo môže byť. Logopédia je veľké plus, v Košiciach ju nemáme v rámci terapie. Je to lepšie ako stále niekam behať a celý týždeň mať rozbitý program.“ 

S akými očakávaniami ste prišli do HENDI CENTRA?

„Adamko nechodí, presúva sa samostatne iba po štyroch. Keď ho niekto vedie za obe ruky, tak prejde krátky úsek. Na dlhé vzdialenosti sa presúvame kočíkom. Pred príchodom do HENDI CENTRA mal problém s pravou stranou. Nechcel používať pravú ruku a práve tej sa fyzioterapeuti venovali najviac. Teraz s ňou pracuje ochotnejšie, nehnevá sa tak ako predtým. To, že mi dovolí mojou rukou držať niečo v tej jeho, je veľký pokrok. Nacvičovali sme aj chodenie v chodúliku, takže dúfame, že aj v tomto smere pôjde vpred. Doma máme dostatočne zariadenú telocvičňu. Ja som taká, že na cvičeniach v centrách si odkukám pomôcky a potom ich kupujem aj domov.“

Využili ste možnosť ubytovania v HENDI CENTRE? 

„Mali sme zabezpečené vlastné ubytovanie, ale jednu noc sme spali u vás. Ubytovanie bolo veľmi fajn. Boli sme štyria. Bola s nami Adamkova dvojročná sestrička Klárka, takže na jednu noc to postačovalo pre všetkých.“

Ako ste sa postupne vyrovnávali s tým, že Adamko bude musieť už neustále rehabilitovať?

„Už keď som ležala v nemocnici s rizikovým tehotenstvom, na internete som zisťovala, čo v prípade, ak sa Adamko narodí predčasne. Aké komplikácie sa môžu objaviť … Snažila som sa na to pripraviť. Na neonatológii sme boli u jednej z najlepších pani doktoriek, akú sme mohli dostať, pretože sa s nami rozprávala otvorene o všetkom. Keď sme niečo nevedeli, vždy nám všetko vysvetlila.  A možno aj ona ma nakopla k tomu, že keď sme odchádzali, tak som si to celé až tak nepripúšťala. Pamätám si na jej slová: „Zoberte ho domov, ale žite s ním tak, ako so zdravým dieťatkom. Všade ho berte a uvidíte, že to pôjde.“ Zobrala som si jej slová k srdcu. 

Vedeli sme, že po tom všetkom, čo sme si prežili v nemocnici, zostanú následky, ale nevedeli sme do akej miery. Od prvej možnej chvíle som s ním cvičila. Povedala som si, že to niekam dotiahneme. Nájdeme limity v mozgu, ktoré sú schované.“ 

Aké sú vaše prázdninové plány?

„Práve sa chystáme k rodičom na dedinu pri Trebišove. Tam budeme tráviť asi najviac času“, uzavrela náš rozhovor Viktória, mama malého bojovníka.